L'Amant - kniha, ktorá každý deň mení môj názor na ňu.
"Veľmi rýchlo bolo v mojom živote prineskoro."
Niektoré filmy majú knižné predlohy a tie sú v 90% lepšie ako samotné filmy. Film Milenec (1992) ma otočil smerom, v aký som ani nedúfala a dlhé roky patril do mojej „TOP 10“. Bolo to obdobie čerstvej dospelosti a spomienok na Lolitu, ktorá tiež roky kraľuje v zozname NAJ filmov. Čo majú pre mňa tieto dve diela spoločné? Ich filmové verzie sú lepšie ako tie písmenkové motanice a „vytrhnuté“ odseky emóciami bublajúceho vnútorného sveta. Zo začiatku ma uchvátili, ale postupne strácali moju pozornosť. Časté opakovanie slov alebo celých viet mi neskutočne prekáža. Madam Durasová dokonca miestami pripomína Clarice Lispector, ktorá mi rovnako nesadla práve pre ten prílet a odlet rôznych myšlienok, ktoré na seba nenadväzujú a je potrebné lapiť ich. Na to som ani teraz nebola nadstavená. Čítala som verziu zo svetovej knižnice SME a smiala sa na veľkosti písma (ako pre 1 stupeň ZŠ alebo som si zvykla na drobné písmo..). Pre mňa by nebola hanba, keby mala novela iba 70 strán, ale spraviť z textu kone, aby dosiahla aspoň 138 FS? To len taký detail na začiatok.
Od knihy som očakávala trošku celistvejší príbeh, ale to by musel byť román na 300 strán, aby som bola spokojná. Mohla by som frflať, že autorkin štýl písania je divný až hrozný (knižne "iný") alebo, že striedanie 1 a 3 osoby je OK, ako aj odseky citového rozpoloženia - kde sa vzali, tu sa vzali - ale mne to nejako nesadlo. Ani tú tragédiu, na ktorú som sa tešila, a ktorú si pamätám z filmovej verzie, som prvotne necítila. Avšak! Uvažovala som, či to tak má byť, či mám byť rovnako chladná a odmeraná ako malá vypočítavá 15-ročná Francúzka, chudobná beloška, ktorá si bez problému nasadla do luxusnej čiernej limuzíny k cudziemu o 12 rokov staršiemu, ale BOHATÉMU Číňanovi. Paradoxom je, že aj keď opisujem viac nedostatkov a opäť hundrem, na druhý aj štvrtý deň po dočítaní, som knihu nedokázala dostať von z hlavy! Možno pomohlo aj súkromné večerné kino, kde mi šarmantný Tony Leung Ka-fai robil spoločnosť a jeho hanblivé pohľady ma zas raz dostali.
~
"..vraj hneď vedel, že budem takáto po prvom milencovi, že sa budem rada milovať, a vraj už vie, že ho podvediem, aj to, že budem podvádzať všetkých mužov, s ktorými budem. Zrazu je surový, plný zúfalstva, vrhne sa na mňa a hryzie mi detské prsia, kričí, uráža ma. Zatváram oči od neobyčajne silnej slasti. Nadáva mi, že som sviňa a kurva, hovorí mi, že som jeho jediná láska, a presne toto má hovoriť a presne toto sa hovorí, keď necháme reč voľne plynúť, keď necháme telu voľnosť v konaní, nech si hľadá, nachádza a berie, čo len chce, a vtedy mu je dobré všetko, nič neodhodí, všetok odpad zaleje, strhne prúd, sila túžby."
~
Jednu tragédiu som ale pocítila, a to rodinnú. Matka ala ľadová kráľovná milujúca iba najstaršieho syna, ktorého vypustilo hádam samotné peklo. Holdoval alkoholu, kradol matke peniaze, zazeral po vlastnej sestre štýlom, že nevedela, či sa má báť smrti alebo násilného incestu a užíval si šikanovanie mladšieho brata, až kým chudák nepodľahol slzám a zúfalstvu. Prečo ho matka milovala viac, než svoje poslušnejšie deti? Oni boli vždy iba „tie deti“. On zlý, bol vždy SYN. Žiadna láska, objatie, či pekné slová, natož pochvala. Ja sa vlastne ani nečudujem, že naša Pätnástka bola taká aká bola. Takmer bez emócií, milujúca iba sex a vášeň, ktorú vyvolávala prítomnosť citlivého boháča a jeho peňazí. Zrazu ju niekto pohladil, obdivoval ju a dal jej najavo, že je pre neho celý svet. Rozprával sa s ňou, aj keď často o nepodstatných veciach, ale rozprával, počúval, vnímal. Pozýval tiež na večere, obdarúval darčekmi.. ona bola jeho vesmír a stredobod všetkého záujmu, ktorý od matky nikdy nedostala. Obaja vedeli, že ich vzťah nemá žiadnu budúcnosť, no aj tak sa do toho vrhli, akoby inej možnosti nebolo.
~
"Nikdy nepoďakujeme - za dobrú večeru, nikdy nikoho nepozdravujeme, ani sa nikoho nepýtame, ako sa má, nikdy si nič nehovoríme. Nikdy si neželáme dobrý deň, dobrý večer, šťastný nový rok. Chladné a urážlivé násilníctvo staršieho brata sprevádza všetko, čo sa u nás udeje, čo sa nám prihodí. Kamenná rodina, skamenená, cez tú hrúbku sa k nej nikto nedostane. Každý deň sa navzájom zabíjame, pokúšame sa zabiť. Nielenže sa spolu nezhovárame, ani sa na seba nedívame. Slovo rozhovor sme vyčiarkli zo svojho slovníka. Azda práve ono najlepšie vyjadruje v našom prípade hanbu a pýchu. ..nenávidíme život, nenávidíme sa navzájom."
~
Autorke musím uznať, že vytvorila bezvýchodiskovú situáciu, z ktorej je aj čitateľ zúfalý. Stále rozmýšľam „PREČO?“. Naozaj nemohli byť spolu? Naozaj ho neľúbila, tak ako mu stále tvrdila? Naozaj bola taká egoistická beštia, neschopná úsmevu, iba drobných iskričiek v očiach, keď si spomenula na jeho majetok? Iba brala a nič nedávala. Myslela si, aká je silná. Ty vole, najradšej by som jej jednu pleskla, ale uvedomujem si, že nemala byť prečo iná – vo vlastnej rodine nevidela žiadnu súdržnosť, podporu, pochopenie a súcit, ani žiadny iný cit typický pre milujúcu rodinu. Upla sa teda na niečo, čo mohla mať každý deň a niekoho, kto jej dal všetko, čo potrebovala, aj keď o tom sama nevedela. Aj za cenu, že si sama o sebe myslela, že je prostitútka a nečudovala sa, keď jej to matka, či brat šplechli do tváre. Jedného dňa bola vyplnená niečím, vďaka čomu zabudla..
Príbeh sa odohráva vo francúzskej Indočíne, rasistickom Saigone, kde sú dni pekelne horúce a neexistuje žiadne iné ročné obdobie. Všade prítomný suchý vzduch, smrad odpadkov z rozpálených ulíc, ale aj vôňa karameliek a čínskeho jedla, zlaté lodičky, pánsky klobúk s čiernou stuhou a ľahké biele šaty, ktoré nosila. Autorka nám to neustále pripomína. Vytvára kolotoč rovnakých opisov a čitateľ by si myslel, že mu to bude prekážať, ale výsledkom sú myšlienky, ktorých sa neviete zbaviť. Viete, že o tom to celé je. Nie je cesty späť, ale ani žiadna jasná budúcnosť. Čítať túto knihu počas leta, tak asi vzbĺknem. (chápte to, ako chcete).
Novela bola a stále je považovaná za škandalózne dielo. Predpokladám, že v 80/90-tých rokoch tomu tak aj bolo, ale v dnešnej dobe som nebola až tak ohúrená. Chápem však rozplývajúcich sa čitateľov. Postupom času sa aj mne menia názory na túto knihu a som z nej viac a viac hotová. Samotný text pripomína poéziu a niekedy máte pocit, že čítate báseň, ktorá je prózou. Známa je aj autobiografickými prvkami samotnej M. Durasovej a môžeme len hádať, či sa týkali nezdravých vzťahov v dysfunkčnej, všetko ničiacej rodine alebo mileneckého vzťahu so starším mužom. Žeby aj aj?
~
"Ja som jeho hrdinstvom, jeho otroctvom sú otcove peniaze."
~
Svojim spôsobom ma to celé rozčúlilo a zanechalo stav nedoriešenej situácie. To sa podarí iba pôsobivej a kvalitnej literatúre – pocit, že chcete iný koniec alebo aspoň nádej, že to mohlo dopadnúť lepšie, ale ako sama Marguerite povedala „vytvoriť bezvýchodiskovú situáciu je pre mňa ukojením, ktorému sa hovorí literatúra.“
* Ešte jedna zaujímavosť!– novelu Milenec autorka počas svojho života prepísala (1991) a v rovnakom prostredí vytvorila podobný, ale zároveň odlišný príbeh. Nájdeme v ňom lesbickú aj incestnú lásku, ale do tohto sa mi momentálne nechce. Celý životopis madam Durasovej je veľmi zaujímavý a stojí za rozšírenie obzorov.
Číst víc
