Ak som v prolegomene ku knihe Tibora Ferka o divadelných dejoch Košíc do roku 1945 písal o dedičstve a dedičoch, nemohol som tušiť (možno len dúfať), že sám autor sa stane dedičom. Preniesol si do svojho profesionálneho života divadelného historika dedičstvo, ktoré ho zaviazalo. Odhodlane a húževnato sa k nemu prihlásil a nadviazal na svoje dielo prácou, ktorá sa, logicky – na diachrónnej osi -, mala stať pokračovateľom autorovho výskumu. Kniha, v ktorej mám opäť tú česť byť úvodom, prišla na svet, merané vedeckým časom výskumu, pomerne rýchlo. Nezainteresovaným by sa to tak mohlo zdať. My, ktorí poznáme autora vieme, že tento výskum a hlavne záujem nevznikol po vytlačení posledných strán predošlej knihy. Že Tibor Ferko veľkú časť svojho života bol a je pijavým papierom, ktorý nasáva košické divadelné udalosti veľkými dúškami. V období, ktoré táto kniha sleduje, bol dokonca istý čas priamym účastníkom týchto dejov, a to na najviac objektivity schopnom poste v umeleckej práci divadelníka, podieľajúceho sa na vzniku inscenačného diela – na poste dramaturga.
Mgr. Peter Himič, PhD.
Už vyčerpávajúci prvý diel Ferkových príbehodianí divadla viacjazyčného a dvojkultúrneho mesta Košice upozornil na biele miesta dejín tejto inštitúcie a pokúsil sa ich zmapovať. Druhý diel je o zdanlivo poznanom časopriestore, ale doslova volá po novom preskúmaní diania v divadelníctve Košíc nášho veku. A navyše, Tibor Ferko je nielen účastníkom tohto diania, ale do istej miery aj jeho spolutvorcom. A divadlu jednak pomáhal ako odborný pozorovateľ aj ako kritik, ale ho svojou prítomnosťou dramaturga a interného hodnotiteľa aj spolukreoval. Jeho historikom sa stal až v poslednom čase, keď komponoval túto rozsiahlu a nesporne aj náročnú dejepiseckú skladbu. Ak bol teda autor knihy v prvej časti poctivým výskumníkom alebo aspoň aplikátorom výskumov a pritom aj kritikom niekdajších dejov v divadle, k časti druhej sa nemohol správať ináč ako dokumentarista, ako hrdina úspechov a mučeník za priestupky divadla po celé desaťročia, ale aj ako typický esejista, ktorému napokon predsa len ide o to, aby nás presvedčil, že pravdepodobne je jeho hodnotenie faktov najbližšie k pravde. Ale dávam slovo, aj vám ostatným, vraví Tibor Ferko, ktorí ste spolu so mnou prežívali osudy tohto umeleckého telesa alebo ešte iba vstúpite do tej istej rieky, ako som v nej až po krky ja, že sa nepokúšam o nič než o pravdu.
PhDr. Anton Kret, CSc.
Sedem desaťročí košických divadelných letokruhov. Tie letokruhy v titule lektorského posudku práce Tibora Ferka nepoužil som náhodou. Autor, skúsený novinár, ale aj spisovateľ, dramatik, dramaturg a prekladateľ, v neposlednom rade aj historik, ktorý teóriu a dejiny divadla študoval na Karlovej univerzite v Prahe, práve s pojmom a prímerom letokruhov dômyselne pracuje v priebehu historickej rekapitulácie posledných sedemdesiatich rokov košického profesionálneho divadla. Prímerom letokruhov autor aj končí výsledky svojho bádania a hodnotenia. Sú to významovo presne formulované slová: „Dejiny nemožno selektívne ukladať do škatúľ a izolovane ich skúmať. Aj keď ich vždy nezachytíme v plynulom procese, lebo sa predierajú cez zádrhy, ale vždy sa dejú kontinuálne, kauzálne a nezvratne, ako letokruhy zovreté v obručiach kôr stromov“.Takže proces, kontinuálnosť a kauzálnosť, pojmy z vyššie citovanej vety, charakterizujú tie skúmané a hodnotené roky. V ich priebehu udiali sa okrem iného aj tri radikálne spoločenské otrasy.
PhDr. Milan Polák
