Začiatkom apríla 2018 vydalo brnenské vydavateľstvo Dokořán s. r. o. podivuhodné medziodborové dielo pojednávajúce o večne nezodpovedanej otázke možných príčin vzniku nezmyselných vojenských konfliktov vypovedanom tentoraz z pohľadu aktérov, ktorí sa ich aktívne zúčastnili. Práve osudy obyčajných ľudí, ktorí často v mene vzopnutia nacionalistických a odstredivých tendencií neváhajú a berú spravodlivosť do svojich rúk a snažia sa pomyselné dejinné koleso potočiť do vopred neprebádaných hlbín bez ohľadu na následky takéhoto náhleho impulzívneho chovania, sú nosnou témou autorovej knihy.

Radan Haluzík, pôvodným povolaním sociálny antropológ a vojnový reportér, nám vo svojej publikácii na 456 stranách predkladá neľútostné zúčtovanie s nedávnou minulosťou. Haluzík sa v osudovom roku 1989 pohyboval v Rumunsku, kde mapoval stopy českej a slovenskej menšiny v Banáte, netušiac, že sa práve v tento osudový rok budú lámať ľady a ako domčeky z kariet sa do dejinného zabudnutia zrútia komunistické režimy v strednej a východnej Európe. Je niečo iné o konfliktoch iba písať odťažite pri horiacom krbe v obývačke a je úplne iný pocit zažiť na vlastnej koži etnické besnenie na Balkáne a Kaukaze. Práve v postkomunistických krajinách(ktoré boli roky a roky ohlupované teóriou o sovietskom/juhoslovanskom občanovi, bratstve, jednote a súdržnosti), dovtedy spiaci nacionalizmus explodoval a začal okolo seba chrliť smrteľnú lávu a síru, ktorá sa valila cez celé národy a národnosti a priniesla neskutočné utrpenie obyčajným ľudom, ktorí žili vedľa seba ako susedia a zrazu sa začali vzájomne obviňovať z povestných krívd minulosti, neskôr vyhadzovať jeden druhého z práce a v poslednom štádiu došlo aj na povestné vraždenie doslovne sused suseda. Preto sa dnes a denne pýtame, kde sa pred niekoľkými rokmi vzala toľká nenávisť medzi národmi, ktoré spolu žili v utešenej harmónii a symbióze?

Bol to iba latentný nikým nevyslovený v najhlbšom zákutí ľudskej mysle ukrytý názor, že predsa existuje ono mýtické odveké právo, že každý národ má právo na sebaurčenie a svoju štátnosť? Mávať staronovou štátnou vlajkou v dave, stáť na jeho čele, viesť ľudí do stretov s vládnou mocou a útočiť na všetko skostnatené, čo posledných 40 rokov bránilo skutočnému národnému obrodeniu? Teda či už stojíš na námestí v Gori alebo Zagrebe, pociťuješ ten neopísateľný pocit, ktorý zachváti celé tvoje telo a ovládne myseľ a núti ťa ísť aj život položiť za ten svoj vysnívaný národ, za jedinú správnu vec, teda za tú ideu, ktorú práve mnohonárodnostné komunistické štáty vždy zúrivo popierali? Pnutie pozvoľna a plazivo nastupovalo už v 80tych rokoch, ale bolo v tom čase sčasti tlmené mohutnou a oddanou pevne vedenou centralizovanou armádou a vodcovskými lídrami, ktorí stáli v čele komunistických krajín. Stačila ale povestná malá iskra a taviaci kotol sa roztrhol. Doslovne z minúty na minútu sa etnické konflikty začali množiť ako huby po daždi: Arménsko-Azerbajdžán, Srbsko-Chorvátsko, Chorvátsko-Bosna, Kosovo... Haluzík zažil to, čo sa už nepodarí žiadnemu z nás – on bol priamo in natura pri tom, keď sa lámali dejiny, prekresľovali mapy a posúvali hraničné čiary, uprostred nočného ostreľovania ležal v zákope a posielal o tom mýtov pozbavené denné správy, ktoré neboli iba obyčajnými reportážami, ale skôr esejistickými úvahami a sondami toho čo sa práve vtedy dialo na pre nás vzdialenom Kaukaze a v bývalej jednotnej Juhoslávií. Autor sa osobne stretol so všetkými stranami konfliktov, trpezlivo počúval čelných predstaviteľov novovznikajúcich národných štátov a štátikov, mal oči a uši otvorené názorom povstalcov, ale sa snažil najmä spracovať príbehy obyčajných ľudí, analyzovať ich pohnútky a doslovne ísť až pod kožu, často krát balansujúc doslovne na hrane života a smrti, len aby sa dozvedel, aká tajomná sila ich ženie deň čo deň neúnavne vpred. Vodcovia? Vidina bájnej samostatnosti? Alebo iba slepá viera v predurčenosť ich „vyvoleného“ národa?

Nesmierne pútavá a nadčasová publikácia „Proč jdou chlapi do války“ rozhodne neponúka jednoduché odpovede na často nesmierne zložité otázky moderných dejín. Vyhýba sa vyrieknutiu súdov nad aktérmi a ich vrcholovými predstaviteľmi, ktorí obyčajných „chlapov a chlapcov“ nútili brať AK-47 noc čo noc do rúk s cieľom ísť do boja proti svojim priateľom a susedom, s ktorými v čase pred konfliktom zdieľali bežné slasti a radosti obyčajného dedinského života. Autor poodhaľuje a analyzuje aj všetky udalosti, ktoré vzostupu nacionalizmu a vzniku vojnových konfliktov predchádzali. Často išlo o obyčajné banálne ale vtipné karikatúry, ktoré práve na Balkáne boli povestnou rozbuškou, ktorá postupne spálila a pochovala ideu - dnes už s odstupom času môžeme povedať - umelo vytvoreného juhoslovanského národa, ktorý sa držal pokope do smrti Tita.
Preto ak budete večer na svojich farebných Smart TV prijímačoch pozerať, čo sa deje v aktuálnych „vojnových zónach“, či už je to na Blízkom východe, v Jemene, v Iraku, Afganistane alebo na východnej Ukrajine, zamyslite sa nad tým, čo by ste Vy robili, ak by ste sa ocitli uprostred vojnového konfliktu. Boli by ste ochotní zobrať zbraň do rúk a ísť bojovať? Viete si tento pocit vôbec predstaviť?
Myslím si, že ešte dlho po prečítaní tejto publikácie bude vo Vás odznievať ten nutkavý pocit, že skutočnými hrdinami moderných etnických konfliktov nie sú politické a intelektuálne špičky, ale obyčajní ľudia, ktorí sa možno ocitli v nesprávnom čase na nesprávnom mieste...

Kúpil som som si túto knihu na základe recenzie od pána Soldána. "Nesmierne pútavá a nadčasová publikácia" je nudná, v texte sa často opakuje názov knihy ako otázka vyjadrená inými slovami. Odpovede žiadne. Je pravda, že som sa dostal len po 78 stranu, ale od knihy za 22,59 € očakávam informácie už od začiatku.
Autor je schopný napísať odstavec, ktorého všetky vety končia otáznikom. Načo to mám čítať? Nepočujem denne dosť otázok aj bez toho?