Svätí – martýri, ktorí kedysi položili život za svoju vieru a presvedčenie, ale aj anjeli – dokonalí a všadeprítomní prostredníci medzi Bohom a človekom, boli zvyčajne stvárňovaní ako vznešené bytosti, trpiace (svätci) a bezpohlavné (anjeli). Sadovskej svätí a anjeli sú však napospol ľudia (v prípade anjelov len muži, i keď svoje mužstvo na obdiv nevystavujú). Sú nahí, nie vždy krásni a dokonalí, netrpia. Celkom všedne, gestom či posunkom, pohybom tela, len akoby mimochodom nám sprostredkovávajú svoju stigmu. Niektorí sa dokonca venujú vcelku pozemským činnostiam – diskutujú, ochutnávajú, počúvajú, načahujú sa, ukrývajú, žobrú... A keď sa im prizriete bližšie, možno zistíte, že viacerých dokonca poznáte.
Takže môžete začať tipovať kto je kto. Ako svätcov a anjelov Dorota zobrazila svoje priateľky a priateľov, známych i neznámych ľudí zo svojho okolia, ktorí jej boli ochotní pózovať – niekedy pravdepodobne aj bez toho, aby videli výsledné dielo. Tak teda ako je to? Poľudštila svet svätých a anjelov, alebo premenila ľudí na anjelov a svätých? Isteže, táto ideová ambivalentnosť sa opiera aj o iný – materiálny základ. Vyplýva totiž z jej pracovnej metódy, kde spája fotografiu s maľbou. Práve paradox prenosu obrazu videného cez fotoaparát do rýdzo maliarskych prostriedkov tvorí základ živého a dynamického napätia, ktoré sprevádza jej maľbu. Využíva takmer „staromajstrovské“ prostriedky – perspektívny nadhľad, vizuálnu deformáciu proporcií, farbu, svetlo, tieň, iluzívnosť, ako by sme povedali dnes, pokúša sa o trojrozmerný priestor na dvojrozmernej ploche. Znova sa posunula o krok ďalej a v najlepších prácach skoncentrovala výraz, odhodila „literárne“ barličky, prízračné bytosti sa vynárajú z neba ako sochy, ale občas na vás (možno) aj žmurknú, uhranú vás pohľadom, natiahnu k vám ruku, dotknú sa vás ako priateľky či priatelia. Vstúpte, prosím.
