Zinajda Nikolajevna Gippiusová (1869-1945), manželka Dmitrija Sergejeviča Merežkovského, jedna zo ženských legiend ruského symbolizmu a dekadencie vo svojich denníkových zápiskoch prináša pohľad na neľahké obdobie prvej svetovej vojny, revolúcií a občianskej vojny v Rusku.
Sedem ,,osudových“ rokov (1914 – 1921) obsiahne autorka fragmentárne, prenikavo a so subjektívnou zaujatosťou. Veľa z dobových udalostí sníma ,,priamo“ z okna domu, v ktorom manželia bývali a ktorý tesne susedil s Tauridským parkom a Tauridským palácom, budovou, v ktorej sídlila tzv. ,,Duma“, čiže dolná komora ruského parlamentu.
Poslanci sú poväčšine autorkini známi, a tak sa prezentuje ako priama účastníčka diania. Niekedy však ťažko určiť, kam siaha bezprostredný záznam a kde začína literárna štylizácia. V každom prípade spisovateľkin zničujúci postreh pred čitateľmi načrtáva desivý psychoportrét Alexandra Fiodoroviča Kerenského, druhého predsedu ruskej dočasnej vlády, ale aj iných osobností. Autorka svojimi autentickými postrehmi zachytáva atmosféru doby: podmanivú, reálnu fiktívnu zároveň.
Výpovedná hodnota tohto diela je obrovská: text nesmierne presvedčivo sprítomňuje postoj a reakcie ruského intelektuála na udalosti doby a tým nám v súčasnosti umožňuje poodhaliť a poodkryť príčiny rôznych vtedajších zlyhaní alebo sa nad nimi zamyslieť.
